Kde si doma?
Sedím vo svojej internátnej izbe a okolo mňa je neskutočný neporiadok, ktorý dokážem zdôvodniť jedine mojou usporiadanosťou chaosu pred cestou domov. Vždy keď cestujem si vytvorím takyto zmätok, ktorý ale zabalením kufra raz dva zmizne…
Od začiatku štúdia na vysokej škole sa doma ukazujem zhruba raz za mesiac, niekedy menej či viac podľa toho, ako si to udalosti vyžadujú. Ale teraz sa mi domov nechce. A dost nechce.
Mám už po skúškach, spolubývajúce sú už tiež davno preč, a ja tu stále "mátožím" ako by túto činnosť pekne pomenovala moja babka. Prečo? Prečo sa mi tak veľmi nechce cestovať za svojou rodinkou? Veď ich taaaaaaaaak veľmi ľúbim. Dokonca aj moju sestru, ktorá mi každý pobyt doma vždy nejako špeciálne "spríjemní".
A tak sa mi hlavou znovu točí otázka, prečo? prečo? prečo? …. a s tým mi hneď napadne hneď ďalšia… Kde som vlastne doma?
Kde máte domov vy?
Niektorí múdrejší ľudia by to asi dokázali vyjadriť oveľa krajšou definíciou, ale mne o to najlepšie vystihnutie tohto pojmu slovami vlastne ani nejde. Ja totiž viem, ja totiž cítim, čo je to domov. A hádam aj vy ste na tom rovnako. Že viete, že domov nie je len bytový priestor sám o sebe, ale ide hlavne o ľudí, ktorí dané miesto obývajú a vytvárajú tam jedinečnú atmosféru. To je domov. Podľa mňa.
Neviem ako ste na tom vy, ale ten môj domov je úžasný! Úplne že super. Viem, že ako malá mi na našom dome vždy prekážalo, že nemáme balkón, ale teraz si uvedomujem, že na takýchto hlúpostiach vôbec nezáleží. Že to nie je o tom, čo vlastníme a máme materiálne, ale že je to o pocitoch.
Môj domov je ten najúžasnejší na svete. Moji rodičia, sestra, babka, pes šialenec, milión zveri, ktorú chová môj ocko, tisíc vtáčikov neúnavne štebotajúcich za oknom, lúka plná lesných jahôd, západ slnka za horami…. aaaaaaaach, milión úžasností a dokonalostí. Milión momentov, milión spomienok, ktoré vo mne vyvolávajú rovnaké pocity ako keby som tam bola…. Milión vecí, ktoré tak milujem…
Počas týchto troch rokov môjho štúdia mimo domu som si však vybudovala resp. získala iný, druhý domov. Veľakrát sa mi stáva, že keď som doma doma a sestra sa ma opýta kedy cestujem naspäť do školy, odpoviem: "Naspäť? Domov idem v nedeľu." A v takých chvíľach nemilo šokujem nielen ju, ale aj ostatných členov rodiny. No ale môžem ja za to, že je mi tu tak dobre? Ani spolužiačky ponáhľajúce sa na prvý vlak domov hneď len čo nám skončí vyučovanie ma nechápu. Ja sa nad ich nepochopením môžem len pousmiať, pretože im neviem vysvetliť, prečo sa tu cítim tak doma ako doma doma.
Milujem to tu.
VIem, možno tu nie je toľko prírodnej krásy a nie je tu moja najbližšia rodinka, ale mám tu iných blízkych, ktorých považujem za členov mojej rodiny. Mám tu svojich kamarátov, mám tu "mojich" zahraničných študentov, mám tu svojich bratrancov s rodinkami, mám tu blízko kostolík, mám tu milión vecí, ktoré doma nemám, a hlavne ľudí, ktorí mi tak krásne spríjemňujú život.
A nemala by som zabudnúť na Adama. Aj ten tu je. Hoci si to často nechcem priznať, mám ho stále rovnako rada ako vtedy dávno pred rokom a možno aj práve on je dôvod, prečo sa tu cítim tak, ako sa cítim.
Pretože domov je vraj tam, kde máme svoje srdce.
